Choď na obsah Choď na menu
 


Moja druhá polovica-2.kapitola

16. 3. 2012

 

2.kapitola.jpg

 

Ráno som sa zobudila so strašnou bolesťou hlavy.

„Lola, počula si včera večer niekoho plakať?“ až potom som si uvedomila, že sa to pýtam ja.

„Nie, prečo?“ odpovedala Lola otázkou. Chce ma zahovoriť. Určite klame. Ale nechala som ju tak, nech sa netrápi.

 

Šla som do kuchyne pre lieky lebo tá strašná bolesť neustupovala.

„Mami, oci je mi zle! Nemáte nejaké lieky na bolesť hlavy! Rýchlo lebo odpadnem.“ hneď ako som to povedala, som zamdlela. Buchla som si hlavu o stôl ale aj tak som zostala pri vedomí. Mama sa asi poriadne zľakla pretože prišla s vankúšom. Asi si myslela, že nás chcú vykradnúť. Hneď ako ma uvidela na zemi, začala poriadne kričať. Mala som privreté oči ale hluchá som nebola.

„Rob, zavolaj sanitku! Rocky omdlela!“ hneď nato pribehla Lola a za ňou otec.

„Nie!“ prudko som otvorila oči.

„Neberte ma do nemocnice! Som v poriadku!“

„Rozhodne nie si v poriadku! Musíš ísť do nemocnice veď ti z hlavy tečie krv!“ to povedal otec.

Nakoniec som sa odhodlala posadiť a chytiť sa hlavy. Má pravdu! Panebože! Začala som plakať. Nie od bolesti ale od toľkého nešťastia.

Nakoniec ma do nemocnice odviezť museli.

„Dočerta!“ nadávala som pridŕžajúc si uterák na hlave. Ešte som pošepla oveľa škaredšie slová na ktoré ani nechcem pomyslieť. Lola ma celú cestu držala za ruku. Neviem, prečo sa tak o mňa bojí. Ja to zvládnem. Som si tým istá.

 

V ambulancii voňalo po liekoch a injekciách. Odviezli ma na röntgen hlavy. Moja lebka bola v najlepšom poriadku. Tešila som sa, že to mám za sebou ale nie nadlho. Nakoniec mi museli hlavu zašiť niekoľkými stehmi. Ešte predtým mi dali do hlavy injekciu na umŕtvenie. Vôbec som neplakala. Povedali mi, že som statočná. No, Lola nebola. Plakala, aj keď sa jej nič nestalo.

 

Keď sme prišli domov, zamierila som rovno do postele.

„Vieš o tom, že keď v rodine niekto zamdlie, stane sa im veľké nešťastie?“ to sa ma pýtala Lola.

„Hmmm.“ nechcelo sa mi rozprávať. No Lola sa pýtala ďalej.

„Myslíš, že je to pravda?“

„Ja neviéém. Nechaj ma!“ nič iné som zo seba nedostala.

„Bolelo to?“

„Čo?“

„No predsa to zašívanie!“

„Normálka.“

„Ty si taká statočná Rocky.“

„Ďakujem.“ jej slová mi lichotili.

„Bojím sa, že to už nebude také ako predtým.“ povedala smutne.

„A to už prečo? O čom to tu rozprávaš?“ jej veta ma zaskočila.

„ Skôr alebo neskôr to zistíš.“

„Tá tvoja veta je riadna prepletačka.“

„Keby to bolo také rúžové.“

„Už prestaň rozprávať v šifrách. Vyklop to!“ bola som zvedavá o čom stále tak tajomne rozpráva.

„Čo by si robila, keby sme boli tri.“

„Čože???“ vedela som to, mama je tehotná. To som jej však rovno nepovedala.

„Vidíš, nechápeš tomu.“ pokrútila hlavou.

„Chápem, naozaj.“ usmiala som sa na ňu.

„Naozaj?“

„Naozaj.“

„A nehneváš sa?“

„V žiadnom prípade. A ty?“

„Nie! Vôbec nie. Čo ti to napadlo?“

„Takže už nebudeme len dve ale tri!“ nadšene som zvýskla a hodila som sa jej okolo krku.

 

„Áno.“ pošepla Lola a pomyslela si. A ja som sa tak bála, že sa s Monicou neskamaráti. Takže budeme tri. Ja, Rocky a Monica.

„Kedy je tá narodeninová párty?“ opýtala som sa.

„V utorok.“ odpovedala.

„Takže o dva dni.“ vypočítala som si to.

„Dobre si vypočítala.“ žmurkla na mňa.

„A ako sa tam dostaneme?“

„Odvezú nás.“

„Fááájn.“ zívla som. Veľmi dobre som sa nevyspala.

„Si unavená. Choď si ľahnúť.“

„Ďakujem.“ Konečne!

„Ja idem von.“

„Dobre. Čau!“ ľahla som si do postele.

„Čau!“

„Počkaj! Ešte nechoď! S kým ideš von?“ bola som zvedavá.

„S Amy.“

„A...“

„S Monicou.“

„Aha! Bavte sa!“ ozvala som sa spod periny.

„Fajn.“ usmiala sa a odišla.

Konečne mám pokoj! Pokojne som zavrela oči a pokúšala sa zaspať.

 

„Obéééd!“ zvolala mama a lyžičkou štrngla o pohár.

Ani poriadne nezobudená som sa zošuchtala z postele, zišla zo schodov a sadla ku stolu v kuchyni.

„Tak ako si sa vyspinkala, Rocky?“ spýtala sa mama akoby som bola malé decko.

„Vyspala som sa do rúžova. Kde je Lola?“

„Obeduje u nejakej Monicy. Poznáš ju?“ mama je ale naivná. Ani Monicu nepozná.

„Áno. Poznám ju až veľmi dobre. Je to naša nová spolužiačka. Prisťahovala sa sem z Ohaia.“

„Aha. Dobre. Som rada že máte ďalšiu novú kamošku.“ mama vôbec ničomu nechápe. Hovorí absolútne sprostosti. Žiadnu novú kamošku nechcem.

„Ale ja žiadnu novú kamarátku nechcem!“

„Tak to je problém. Nemôžem ti stále vysvetľovať, že si Lolu nenechávaj len pre seba. Lola to asi pochopila ale ty asi nie. Je lepšie mať viac kamarátok ako jednu.“

„A to už prečo?“

„Čo keď sa s ňou pohádaš alebo ešte horšie, keď ťa opustí?“

„To by Lola v živote neurobila!“ bola som naštvaná. Nechápem ako si to môže myslieť.

„Čo keby?“

„Nie.“ povedala som jej. Už mi lezie na nervy. Radšej som už nič nepovedala a pustila som sa do obeda. Mali sme zemiakovú kašu s mäsom. Zemiakovú kašu milujem!

 

Keď sa Lola vrátila hneď som na ňu vyskočila.

„Prečo si neprišla na obed?“

„Obedovala som u Monicy.“

„Viem. Ale prečo? Pozvali ťa?“

„Hej.“

„Nabudúce nikam nechoď! Nechcem obedovať sama s mamou pretože rozpráva samé hlúposti!“

„Tak ju nepočúvaj.“ drzo odpovedala. Strašne som sa na ňu nahnevala. Ale takú zlosť by Lola nevydržala.

„Ale to sa nedá! Len prosím, už k nej na obed nechoď!“

„Tak poď ty so mnou.“

„Čo? Veď ma nemá rada!“

„Ako si nato prišla? Jasné, že ťa má rada.“

„Nie.“ protestovala som.

„Áno.“ protestovala.

„Nie.“

„Áno.“

„Nie.“

„Áno.“

Takto sme sa približne hádali 2 minúty. Pripadalo mi to akoby sme boli malé deti. Lola napokon dodala.

„Fajn.“

„Prepáč.“ bolo mi jej ľúto. Zasa prehrala.

„Nie.“

„Dobre. Tak tam niekedy s tebou pôjdem. Ale sama tam nechoď.“ nakoniec som zo seba dostala.

„To fakt?“

„Fakt. Len sa už nič nepýtaj.“ prosila som ju.

„Si super!“

„Ďakujem. Prosím ťa už choď! Chcem sa prezliecť.“ žobronila som.

„Hej, hej. Idem obývačky.“

Prezliekla som sa do pohodlných, čiernych legínov a voľného trička. Zišla som dolu do obývačky a sadla si na gauč. Lola sedela pri mne a prepínala kanály. Boli tam samé nudné programy. A na Cartoon Network išla tiež nejaká primitívna rozprávka. Prepínala ďalej až nakoniec skončila na Animal Planet. Nejakí ľudia v obnosených teplákoch sledovali opice ako lezú po stromoch. Absolútna nuda!!!

„To nemyslíš vážne.“ odvetila som. Vôbec nemám chuť na takéto sprostosti.

„Čo si oblečieš na tú párty?“ povedala. Kanál neprepla.

„Ešte neviem.“

„Ja už viem. Oblečiem si...“ zastavila som ju.

„Nechcem to vedieť.“ odvetila som.

„Fajn. Vieš čo? Poďme do izby!“ tak sme šli. Naša izba bola väčšinou neuprataná. Teraz však bola čistá od hlavy až po päty. Knihy boli poukladané podľa abecedy. Postele z každého konca izby boli úhľadne popostielané. V šuplíkoch a skriniach bol tiež poriadok. Z mojej postele sa na mňa usmieval plyšový macko. Všetko ako zo škatuľky.

„Kto to tu tak pekne poupratoval?“ spýtala som sa.

„No predsa JA!“ hrdo odpovedala. Vyvalila som na ňu oči. Keď som odchádzala na obed, nič nezvyčajné som si nevšimla.

„Keď si spala, všetko som poupratovala. Myslela som, žeby k nám niekedy mohla prísť Monica. Napríklad zajtra. Čo ty nato?“

„Ako si to všetko stihla? Veď si bola u Monicy!“ obviňovala som ju.

„No hééj, ale vrátila som sa.“

„Bože! Tak to už preháňaš!“ zúrila som. Naozaj to preháňa.

„Ty si na nej snáď závislá.“

„Prečo?“ zhrozila sa.

„Pretože ju máš radšej ako mňa!“ to som už povedala som slzami v očiach. Nič nepovedala. Takže ju má napokon rada. Rozplakala som sa a zabuchla jej dvere rovno pred nosom. Počula som ako vzlyká. Ani nemá začo. To ja mám byť nešťastná. Veď som stratila sestru. Teraz patrila Monice.

 

 

 

kvety-2.jpg

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Fajn kapitola

(Vikilinda, 18. 3. 2012 19:00)

Akurát si nepridala anketu, alebo mi neukazuje?

...

(Faint, 18. 3. 2012 10:16)

tak táto kapitola sa mi vážne páčila ;) vidno že si sa zmenila no aj tak mi tam bili do očí niektoré veci...tie opakujúce sa slová alebo veta "Ani poriadne nezobudená" to čo je? trošku mi nedávalo zmysel to s tým upratovaním...to je všetko čo som si všimla

EHHMM.Celkom fajn

(*Daillys*/*Luky*, 17. 3. 2012 7:44)